Environmentálne tvrdenia o odevoch: čo EÚ teraz priamo zakazuje

Mnohým odevným značkám sa dva roky hovorilo, aby sa pripravili na smernicu o environmentálnych tvrdeniach (Green Claims). Táto smernica nie je právom, rokovania o nej sa zastavili a Komisia oznámila, že návrh zamýšľa stiahnuť. Medzitým iný predpis, ktorý je prijatý a v členských štátoch sa uplatňuje od 27. septembra 2026, zakazuje za každých okolností krátky zoznam praktík environmentálneho marketingu a viaceré z nich presne opisujú, ako sa odevy dnes predávajú.

Overte rozsah výrobkov, trh a dátumy uplatňovania podľa aktuálneho právneho textu. Povinnosti konkrétneho projektu konzultujte s kvalifikovaným poradcom.

Rozlíšenie, od ktorého závisí všetko

Európske právo o nekalých obchodných praktikách funguje na dvoch úrovniach. Väčšina klamlivých praktík sa posudzuje prípad od prípadu: spôsobila by praktika, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie, ktoré by inak neurobil? Pri tomto posudzovaní vznikajú spory.

Potom je tu príloha so zoznamom praktík, ktoré sú nekalé za každých okolností. Pri praktikách z tohto zoznamu sa nič neposudzuje. Nevedie sa spor o to, či bol niekto naozaj zavádzaný, neplatí obrana, že tvrdenie bolo technicky pravdivé, a nezvažuje sa kontext. Praktika je na zozname, a preto je zakázaná.

Pre odevy je dôležitá zmena v tom, že do tohto zoznamu pribudlo päť praktík environmentálneho marketingu, ktoré sa v členských štátoch uplatňujú od 27. septembra 2026.

Každá z nich opisuje spôsob, akým sa o výrobkoch v odevníctve bežne hovorí, a je zakázaná bez ďalšieho skúmania.

Všeobecné environmentálne tvrdenia

Prvá sa dotkne mnohých visačiek: uvádzanie všeobecného environmentálneho tvrdenia, ak obchodník nevie preukázať uznávané vynikajúce environmentálne správanie relevantné pre toto tvrdenie.

Odôvodnenia samotnej smernice uvádzajú príklady toho, čo sa považuje za všeobecné tvrdenie, a zoznam sa oplatí čítať pomaly, pretože to nie je zoznam zjavne hlúpych tvrdení. Patria doň environmentálne šetrný, ekologicky šetrný, zelený, priateľ prírody, ekologický, environmentálne správny, priaznivý pre klímu, šetrný k životnému prostrediu, uhlíkovo priaznivý, energeticky efektívny, biologicky rozložiteľný a biologického pôvodu, ako aj akékoľvek podobné vyhlásenie, ktoré naznačuje vynikajúce environmentálne správanie.

To, čo sa považuje za uznávané vynikajúce environmentálne správanie, je užšie, než mnohé značky čakajú. Smernica odkazuje na environmentálnu značku EÚ (EU Ecolabel), na oficiálne uznané systémy environmentálneho označovania v členských štátoch, ktoré fungujú podľa medzinárodnej normy pre tento druh systémov, a na najlepší výsledok podľa iných právnych predpisov Únie, napríklad najvyššiu triedu energetického štítka. Komerčná certifikácia materiálu medzi ne automaticky nepatrí.

A správanie musí byť relevantné pre tvrdenie, ktoré sa naozaj uvádza. Smernica sama uvádza príklad: tvrdenie o biologickej rozložiteľnosti sa nemôže opierať o environmentálnu značku, ktorej kritériá neobsahujú žiadnu požiadavku na biologickú rozložiteľnosť. Uznanie preukazuje to, na čo sa vzťahuje, nie čokoľvek, čo napísalo marketingové oddelenie.

Pravdivý fakt o jednej časti nie je tvrdenie o výrobku

Druhý zákaz ľahko zasiahne značku, ktorá koná v dobrej viere: uvádzanie environmentálneho tvrdenia o celom výrobku alebo o celej činnosti obchodníka, ak sa týka len určitého aspektu výrobku alebo konkrétnej činnosti podniku.

Medzi týmito dvoma vyhláseniami sa na odeve nič nemení. Opisuje ho však len jedno z nich.

Odev sa skladá z viacerých častí. Má vrchový materiál, často podšívku, šijaciu niť, medzipodšívky, drobnú prípravu, etikety a obal, na čo z iného dôvodu upozorňuje aj článok drobná príprava a komponenty. Recyklovaný vrchový materiál je fakt o vrchovom materiáli. Ak sa podá ako *vyrobené z recyklovaných materiálov*, stane sa z neho vyhlásenie o výrobku, ktorý obsahuje aj konvenčnú niť, konvenčnú drobnú prípravu a konvenčný obal.

To isté platí smerom nahor. Značka s jednou iniciatívou v jednej časti prevádzky, ktorá sa označuje za udržateľnú, uvádza tvrdenie o celej činnosti na základe konkrétnej aktivity. Na zozname sú oba smery.

Rozumnou reakciou nie je prestať hovoriť čokoľvek. Treba povedať konkrétnu vec, ktorá je naozaj pravdivá a podložená: ktorá časť, ktorý materiál a na akom základe. Je to rovnaká disciplína, akú tento web uplatňuje pri tvrdeniach o funkčných vlastnostiach, kde vlastnosť, metóda a podmienka musia ísť spolu, aby tvrdenie malo nejaký význam.

Kompenzácia nemôže viesť k tvrdeniu o neutralite

Tretí zákaz je krátky a absolútny: tvrdenie na základe kompenzácie emisií skleníkových plynov, že výrobok má neutrálny, znížený alebo pozitívny vplyv na životné prostredie z hľadiska emisií skleníkových plynov.

Všimnite si, čoho sa týka a čoho nie. Nezakazuje kompenzáciu a nezakazuje ani uvádzať, že podnik emisie kompenzuje. Zakazuje premeniť kompenzáciu na tvrdenie o vplyve na úrovni výrobku, teda uhlíkovo neutrálny, klimaticky neutrálny alebo s nulovými čistými emisiami ako vlastnosť odevu. Táto cesta k tvrdeniu je uzavretá bez ohľadu na kvalitu kompenzácií, ktoré za ňou stoja.

Označenia udržateľnosti a označenia, ktoré nie sú schémami

Štvrtý zákaz sa týka zobrazovania označenia udržateľnosti, ktoré nie je založené na certifikačnej schéme alebo zavedené orgánmi verejnej moci. V praxi sa to týka vlastných značiek: ikony listu, vlastnej zelenej visačky značky alebo interného hodnotiaceho odznaku vytlačeného vedľa skutočných certifikačných značiek tak, že spotrebiteľ rozdiel nerozozná.

Mať jedno neoprávňuje k druhému a samotné zobrazenie značky môže byť tvrdením.

Zákon nie je výhoda produktu

Piata nová praktika nie je formulovaná ako environmentálne ustanovenie, no práve v tejto oblasti zasahuje najtvrdšie: prezentovanie požiadaviek, ktoré zákon ukladá všetkým výrobkom príslušnej kategórie na trhu EÚ, ako charakteristickej črty vašej ponuky.

Odevníctvo to robí často. Chemická látka, ktorá je v EÚ už obmedzená pre všetky textílie, sa propaguje, akoby jej absencia bola rozhodnutím značky. Vyhlásenie o súlade s pravidlom, ktoré musí spĺňať aj každý konkurent. Tvrdenie je pravdivé, ale nie je odlišujúce, a jeho prezentovanie ako odlišujúceho je teraz na zozname.

Praktický filter je jediná otázka: mohol by to isté povedať každý iný výrobok tejto kategórie, ktorý spĺňa predpisy? Ak áno, problémom je uvádzať to ako prednosť, nie to, že sa to vôbec povie. Čo je naozaj obmedzené a pre ktoré výrobky, rozoberá článok súlad s chemickými predpismi.

Ten istý zoznam sa týka aj životnosti a opráv

Dve ďalšie praktiky doplnené do toho istého zoznamu nie sú environmentálne ustanovenia, ale na marketing odevov dopadajú rovnako. Patria sem, pretože značka, ktorá preveruje svoje tvrdenia podľa prílohy, potrebuje celú prílohu.

Prvou je nepravdivé tvrdenie, že tovar má za bežných podmienok používania určitú životnosť z hľadiska času alebo intenzity používania. Týka sa to formulácií o životnosti, po ktorých odevníctvo siaha najochotnejšie: určitý počet praní, určitý počet rokov, odev opísaný ako odev na celý život. Tvrdenia o životnosti nezakazuje, zakazuje tie, ktoré nie sú pravdivé. Rozdiel stojí výlučne na tom, či existujú dôkazy pre konkrétne uvádzané číslo.

Druhou je prezentovanie tovaru tak, akoby umožňoval opravu, hoci ju neumožňuje. Na zozname je program opráv, ktorý existuje v marketingu, a nie v prevádzke, a rovnako odev prezentovaný ako opraviteľný, ktorého konštrukcia to neumožňuje.

Smernica, na ktorú sa mnohé značky pripravovali, nie je tá, ktorá platí

Oplatí sa to povedať priamo, pretože veľa zverejnených odporúčaní to má naopak.

Jeden priamo mení pravidlá a uplatňuje sa. Druhý sa nikdy nestal právom.

Kde je v tom výrobca a kde značka

Ide o pravidlá marketingu. Upravujú, čo sa na trhu hovorí spotrebiteľovi, a preto sa vzťahujú na toho, kto tvrdenie uvádza, teda spravidla na značku, nie na továreň. Výrobca môže dodať certifikovaný materiál, protokol o skúške alebo kusovník (BOM), no nedokáže urobiť tvrdenie značky zákonným a nemá prehľad o tom, čo sa napokon vytlačí.

Pre nákup to má praktický dôsledok. Ak tvrdenie závisí od dôkazov o materiáli alebo procese, dôkazy musia existovať skôr, než sa tvrdenie vytlačí, a musia sa vzťahovať na konkrétny tovar, nie na kategóriu. Je to rovnaká disciplína ako pri protokoloch o chemických skúškach: protokol opisuje skúšanú vzorku a certifikácia preukazuje to, čo hovoria kritériá schémy, a nič viac.

Posledný bod zabráni tomu, aby sa problém opakoval. Mnohé problematické tvrdenia nenapísal nikto, kto zvažoval právnu stránku, ale niekto, kto vymýšľal názov kolekcie.